Šimon Kolčiter

Báť sa štastia

Bolo to práve vtedy, keď si prvýkrát úplne spomenul na udalosti spred niekoľkých rokov. Celý čas sa snažil týmto myšlienkam vyhnúť, prial si, aby z jeho hlavy zmizli všetky spomienky a nikdy sa nevrátili. Za každým, keď sa myšlienkové pochody jeho mysle len blížili spomínaniu na jeho detstvo a na dobu, keď vyrastal, zavrel oči a všetko bolo zase v poriadku...a rutina sa stále opakovala. Ale pohľad na osamotenú aktivistku s červenou vlajkou s výrazným žltým obrysom kladiva a mesiaca ho akoby zmrazil. Jej opakované reči o skazenej spoločnosti, sociálnych rozdieloch a o občanoch žijúcich v strachu ani nepočúval. Sledoval ju kamenným pohľadom, každý jej pohyb ho prinútil spomenúť si. Celá minulosť sa mu prehrávala pred očami, každý jeden moment z jeho adolescentného veku vytváral v jeho mysli pestrý a zreteľný obraz.

*

Duševne sa ocitol v minulosti. Nachádzal sa na zadnom dvore ich rodinného domu v pokojnej štvrti na predmestí a pravidelným rytmom presúval svoju váhu dopredu a dozadu a udržoval kmitavý pohyb starej pneumatiky zavesenej na železnej žrdi, ktorá mu práve slúžila ako hojdačka. Obraz v jeho mysli bol jasný a žiarivý, rovnako ako deň, počas ktorého sa jeho spomienka odohrávala. Bolo leto a na starosti nikto nemyslel, väčšina mesta bola doma, prípadne odcestovaná niekde v letoviskách. Všetci mali pokoj a ulica atmosférou pripomínala raj. Každý bol šťastný, alebo tak aspoň vyzeral. Každý uvažoval nad tým, aky je dnes krásny slnečný deň a zajtra bude ešte krásnejší a viac slnečný deň. O to viac všetkých prekvapilo, keď sa kolísavým tónom rozozvučali sirény.

Prvých niekoľko sekúnd sa nič výnimočné nedialo, ľudia si pomaly začali uvedomovať, že o takomto čase skúšobný poplach nikdy neprebieha. Už nikdy sa nedozvedel, koľkým z nich okamžite zaplo, o čo ide. V každom prípade tí, ktorí bolí dobre informovaní a vzdelaní na branných cvičeniach, hneď pochopili, že mesto podlieha ozbrojenému útoku. Pohyb hojdačky okamžite zastavil tvrdým šľapnutím nôh a utekal do domu. Hneď ako vbehol dnu, zbadal mu oproti bežiaceho otca, utekajúceho za jeho matkou. Keďže suterén nemali, nemali sa vlastne kam skryť, preto pozatvárali všetky okná a stiahli rolety a čakali, až sa situácia vonku upokojí. Na ulici sa medzitým odohrával chaos. Obyvateľia utekali, kričali a ponáhľali sa domov ukryť pred hrozbou, o ktorej všetci dlho dúfali, že hrozbou aj ostane. V spomienkach sa pristihol, ako cez medzeru medzi žalúziami sledoval vonkajšie dianie.

Zvedavým pohľadom čumel na ulicu, zrak mu nenapadlo odvrátiť ani vtedy, keď za doprovodu orchestra tvoreného automatickou paľbou začali postavy na ceste padať a nehybne ležať v kalužiach červenej kvapaliny. So zmiešaným pocitom strachu a údivu sa pozeral na porastom maskované vozidlo, z ktorého visel plagát s krivo a nesprávne napísaným "Smrť kapytalizmu!" Bolo to práve v momente, keď jedna z ozbrojených osôb s tvárou zakrytou šatkou vystúpila z vozidla a začala sa skúmavým pohľadom rozhliadať po okolitých budovách. Pohľad sa jej zastavil na prízemnom dome so stiahnutými roletami, akoby vedela, že práve z okna napravo od dverí ju niekto pozoruje. Mal pocit, akoby mu pozerala rovno do očí, bitie srdca mu zrýchlilo, keď dotyčná osoba začala dvíhať hlaveň zbrane smerom k ich oknu. Hoci sa to celé udialo rýchlo, mal pocit, že každá sekunda trvá dlhšie ako ta predošlá. V momente, keď na pleci ucítil matkinu roztrasenú ruku, začul výstrel, uvidel záblesk a jeho spomienka sa rozplynula.

*

Zatriasol sa, prebral sa z mrákot a prudko odvrátil zrak od mladej aktivistky. Plný hnevu a ľútosti podporovaných racionálnym uvažovaním upozornil v diaľke stojaceho príslušníka bezpečnostnej zložky, ktorý neváhal, poďakoval za upozornenie a prblížil sa k mladej aktivistke, ktorú pozdravil slušným zložením si čiapky.
"Musím vás požiadať, aby ste odišli. Toto je verejné priestranstvo a o akejkoľvek propagačnej činnosti musíme byť vopred informovaní." povedal, prstami sa dotýkajúc obušku.
"Propagačná činnosť? To ako keď chcem niečo nahlas povedať, tak na to hneď potrebujem nejaké trápne povolenie?" opýtala sa dievčina mierne ironickým tónom.
"Áno, potrebujete. Je to zákon. V prípade, že propagačná činnosť nie je pravidelná a bližšie špecifikovaná v patričnej licencii, musí byť nahlásená aspoň tri dni dopredu, keďže organizátori musia priebeh najprv konzultovať s miestnym referentom."
"Takže čo sa vášmu referentovi nepáči, to je vlastne zakázané, nie? Ja hlásam pravdu, nič, len pravdu a nepotrebujem ju 'konzultovať' so žiadnym zapredaným blbcom z radnice."
"To, čo radnica zakáže a čo povolí, nie je moja starosť. Ja sa starám o bezpečnosť a poriadok a keďže vy zjavne mali dôvod vyhnúť sa procesu získavania povolenia, ste potenciálnym narušiteľom. Ak okamžite neopustíte stanovište, budem vás musieť zatknúť, vaše propagačné materiály zabaviť a odovzdať vyšetrovacej komisii." začal vysvetľovať bez akejkoľvek zmeny tónu v hlase.
"Veď počkajte, aj na vás príde čas." odvetila afektovaným tónom a začala rolovať vlajku okolo žrde. "My, tvrdo pracujúci, sa ideme zodrať len preto, aby ste sa vy mohli celý deň prechádzať po ulici a zapierať nám naše práva! Ale nebojte sa. Raz príde čas, keď sa všetko opäť zmení. My budeme sedieť vo vami vyhriatých kreslách a vy zistíte, aké je to pracovať do úplného vyčerpania a nepocítiť ani štipku úcty od tých nad vami."
Zbalila sa a zmizla v dave. Policajt sa už radšej zdržal poznámok o tom, aká tvrdé a náročné je jej povolanie nariekajúcej figuríny na rohu ulice, s podobnými sociálnymi prípadmi sa stretával skoro každý deň, na vymyté mozgy podobných hnutí, akého členom bola aj táto sympatická slečna, bol už za niekoľko rokov služby spoločnosti zvyknutý.

*

Po chvíli zahltenia vlastnými myšlienkami si uvedomil, že ulica je zrazu plná chodcov. Bolo poludnie, čas obedovej šichty, väčšina pracujúcich tento čas využívala na dokúpenie zásob, ktorých by sa pri nákupe po práci nemusela dočkať. Áno, tovaru bol občas priam kritický nedostatok, potravinový priemysel a všeobecne priemysel základných životných potrieb sa zmietal v problémoch ohľadne nedostatku pracovných síl, slabého vývoja nových výrobných technológií a chýbajucích surovín. Nerastné suroviny takmer vyčerpané, lesy v lepšom prípade vyrúbané, iné spálené, pôda z veľkej časti kontaminovaná, recyklácia odpadu musela byť ustanovená za zákonne povinnú, drevený nábytok sa stal luxusom, ktorý si mohol dovoliť už len málokto. Potravinová výroba sa takmer úplne presunula do tovární a skleníkov určených na intenzívnu produkciu. Tých ale ani zďaleka nebolo dosť, čo sa odrazilo práve na stave v obchodoch. Väčšina tovaru bola vypredaná hneď ráno po zásobovaní, večer už nemalo zmysel ani skúšať nakúpiť. S oblečením bola situácia o niečo lepšia, rovnaké výpredajné vlny sa konali nie s dennou, ale približne trojtýždňovou frekvenciou.

Predieral sa cez dav, rukami odtláčal okoloidúcich a vytváral si koridor, aby sa dostal k novinovému stánku. Kým sa k nemu prebrodil, fronta sa rozišla a čakať musel už len na mladú ženu, ktorá si kúpila Hem, magazín o tom, ako si zariadiť byt tým najdrahším a najmenej efektívnym spôsobom. Horných a šťastných desaťtisíc, pomyslel si s drobným pocitom závisti aj sklamania. Dáma za kus farebného papiera zaplatila niekoľkonásobok jeho hodinovej mzdy a po chvíli si ho všimla majiteľka stánku spoza zaprášeného okienka.
"Prajete si?" opýtala sa ho vynútene milo znejúcim hlasom.
"Denník Filantrop." odpovedal, vyťahujúc z vrecka peniaze. "80 centov, nech sa páči."
Bez toho, aby poďakoval alebo mu bolo poďakované si pohľadom pomedzi dav vyhliadol najbližšiu voľnú sedačku a ignorujúc dianie okolo seba začal listovať.

Hlavné titulky inštiktívne preskakoval, bol už zvyknutý na to, že posledných niekoľko mesiacov sa týkali iba zvyšovania ceny vody a potravín a likvidovania ultraľavicových teroristov. Rovnako preskočil aj krátku správu o tom, že "postoj Vatikánu voči antikoncepcii a genetickému výskumu ostáva nezmenený" a ani "novotvorená mliečna farma vo Viedni" ho veľmi nezaujala, hoci "mala vyriešiť dlhotrvajúci hlad vo Viedenskej administratívnej oblasti," zastavil sa až pri titulku s lákavým názvom "Ste šťastní? Nájdite odpoveď na stranách 8-9." Keďže akákoľvek viera, že v tých novinách nájde niečo zaujímavejšie, ho opustila, prelistoval sa rovno na želaný list. Na polovici prvej strany žiarila reklama na nábor do domobrany, ktorú preskočil, aby sa dostal k samotnému článku.

V správe sa, na jeho ohromné prekvapenie, nič nové nedozvedel, jednalo sa len o správu o založení akejsi pohanskej sekty, ktorej predstavitelia chcú svojich členov vychovávať k dosiahnutiu šťastia, pričom dosiahnúť tento cieľ im majú pomôcť hlavne intenzívne modlitby k asi všetkým božstvám, o ktorých do dňa, keď článok čítal, vôbec počul a prekvapivo aj čo najvyššie "dary" do pokladnice novovzniknutého hnutia. Zvyšok článku tvorili len komentáre významných členov a veľká fotografia duchovného vodcu. Guru na nej bol v zvláštnej polohe, pripomínajúcej jazdu na imaginárnom koni, ale podľa poznámky pod obrázkom "dával vodca redaktorom denníka pred odchodom požehnanie." Denník mohol byť za podobné články pokutovaný, radnica sa už dlhšiu dobu snažila verejnosť ochraňovat pred pochybnými religióznymi zoskupeniami, ale ak by média mali písať len o tom, čo je zaujímavé a dôležité, museli by sa pri zachovaní formátu a rozmerov zmeniť z denníkov na týždenníky, keďže drvivá väčšina obsahu bol bulvár, ktorý odjakživa o čo najväčšej blbosti informoval čo najviac.

"Jar ma vždy fascinovala." začul a otočil sa za neznámym hlasom. Nebol na lavičke sám, spoluobčan vedľa neho sedel s preloženými rukami a nezaujato sledoval ľudí okolo seba. Pravdepodobne slovami reagoval na pomerne silný vietor. "To, ako sa príroda po chladnej zime vzoprie a postaví na nohy, bez ohľadu na to, aká drsná zima je. Podobne je to aj s ľudmi, viete, nejakú dobu je pokoj, potom hop, nejaká ta svetová vojna a po nej znovu všetko začína fungovať." Vedel, na čo naráža. Ale ak malo to, cez čo práve prechádzal svet, byť jar, tak leto bolo ešte skutočne ďaleko.

Už koncom prvej dekády dvadsiateho prvého storočia bolo každému, kto si vie spočitať dva a dva, jasné, že krehká ekonomická a mocenská stabilita, v ktorej sa svet nachádzal, dlho nevydrží. Dolár klesal, cena potravín, nehnuteľností a nerastných surovín narastala, krajiny však naďalej zbrojili. Ľudstvo dostalo dostatok varovaní pred blížiacou sa krízou, o to viac bolo zarážajúce, aké bolo nepripravené v čase, keď dorazila.

Prakticky za niekoľko dní sa svet akoby prevrátil. Vďaka nesplatiteľným hypotékam už dlhšie prichádzali ľudia o domovy, ale v jednej chvíli sa banky rozhodli, že vyžmýkajú aj zvyšok a väčšinu svojich klientov poslala na ulicu. Rovnako prepuklo niečo, čo by v kapitalizme nikto nepredpokladal. Hladomor. Predajcovia potravín odmietali rozhadzovať jedlo medzi obyvateľstvo, ktoré si ich nemohlo dovoliť a začali krachovať, keďže prakticky nebolo komu predávať. Ľudia vybiehali do ulíc, vypukali nepokoje, zvýšila sa kriminalita a mortalita, ale tam hore sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný situáciu riešiť ešte kým je čas. Všetci sa snažili nahrabať si čo najviac a čo najrýchlejšie sa zdekovať.

Kým sa vlády západných štátov rozpadávali a armády, polícia a civilná obrana nestíhali upokojovať rozhnevaný živočíšny druh, ktorý sa svojho času považoval za najinteligentnejší a najvyspelejší na planéte, niekto iný sa rozhodol, že udalosti využije na svoje znovuzrodenie. Niekto, o kom svet nepredopkladal, že to ešte niekedy dokáže. Komunisti.

Pod narýchlo vymysleným prízračne novým názvom "posteurópsky neosocializmus" začali predtým neznáme, ale pekne sa usmievajúce tváre novú vlnu propagandy. Na verejných zhromaždeniach, ktoré venovali hlavne klritike kapitalizmu a obviňovania "imeprialistickej západnej kultúry vedenej vykorysťovačnými obchodnými korporáciami" z vyprovokovania vtedajšej situácie, sa objavovali stále väčšie a väčšie davy. Zmätení ľudia v zúfalej situácii uverili, nič iné im ani neostávalo, komunisti používali také manipulačné techniky, že aj stredoveká cirkev, nacisti a moslimské teroristické siete by len bledli závisťou. Verejné popravy, pálenie kníh a útoky obyvateľov na dôležité budovy sa stali obrazom každodenného života. V pomerne krátkom čase dokonca vznikli prvé odbojové hnutia, ktoré komunistická frakcia tajne podporovala a po rozpade Severoatlantickej aliancie tieto hnutia vykonali po dlhom čase prvý pokus o revolúciu. Pokus, ktorý sa skončil tým najobávanejším scenárom.

Po dobytí niekoľkych západných štátov komunistami padli všetky nádeje na zachovanie vtedy známej podoby sveta. Ozbrojené konflikty medzi morálne oslabenými armádami a povstalcami s červenými šatkami a vymytými mozgami po sebe zanechávali zničené mestá, ulice pokryté mŕtvolami, mestá a dediny zahalené v prachu, hladomore a depresii. Komunisti vedeli, že vyhrávajú, ale od úplného víťazstva sú ďaleko. Preto sa odhodlali k niečomu, s čím všetci síce tajne počítali, ale verili, že sa to nestane a hlavne pochybovali, že by povstalci mali potrebné prostriedky. Nikto nečakal, že sa nepokoje dostanú až do tohto štádia a nikto nepredpokladal, že to bude niečo, čo by nakoplo západ k obnoveniu vzájomnej spolupráce. Preto celkom prekvapilo, keď komunisti použili jadrové zbrane.

Presnejšie istá bezmenná organizácia, ktorú komunisti tajne financovali a ktorá nechala v šesťdesiatich šiestich svetových metropolách explodovať jadrové nálože. Z útoku samozrejme povstalci obvinili obchodné spoločnosti a kapitalizmus, ktoré "sa v zúfalstve a vedomosti, že už končia, odhodlávajú k stále tvrdšej snahe poškodiť spoločnosť, aby tak znemožnili posteurópskemu neosocializmu jej pokojnú prestavbu." Po tomto údere, pri ktorom zahynuli milióny nevinných, sa niekoľko členov bývalých západných vlád zišlo a v zápale pocitu morálnej zodpovednosti za aktuálne dianie sa zhodli na tom, že niečo je treba skutočne urobiť. Dali dohromady posledných žijúcich predstaviteľov niekdajších vyspelých štátov a na konferencii, ktorá mala písať históriu, sa dohodli na zjednotení krajín, ktoré ešte nepadli do rúk komnunistom, do jednej federácie. V tej dobe to bolo jediné riešenie, armády sa spojili a začali organizovať operácie na potlačenie povstania a znovunastolenie poriadku.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa svet aspoň čiastočne vrátil do normálu. Komunisti urobili chybu, keď sa spoliehali na ľudové povstalecké skupiny, ktoré sa postupne vzdávali, sťahovali do neobývaných oblastí alebo boli porazené novou armádou. Federácia postupovala strategicky, postupne získavala späť dôležité územia a z kľúčových miest, ktoré neboli zničené pri jadrovom útoku, sa stávali regionálne centrá, kde sťahovala obyvateľov a v ktorých prebiehala renesancia. Začalo sa znovu hromadne produkovať, v mestách sa sústredili potraviny, lieky, oblečenie a obchod, ktorý sa vrátil do princípu naturálnej smeny. Zavedenie univerzálneho platidla považovala federácia za príliš riskantné, začalo sa realizovať až neskôr a stále trvalo. Spolu so základnými životnými potrebami sa obnovovalo školstvo, ale fungujúce značne odlišne ako pred vojnou. Spoločne s federáciou sa na výrobe začali opäť podieľať súkromní podnikatelia, s ponaučením z minulosti ich však štát pomerne dôsledne reguloval.

*

"Ste odtiaľto z mesta?" pokračoval prísediaci.
"Áno." odpovedal bez jediného náznaku emócií v jeho hlase. "Aj keď už dlhšie uvažujem o zmene. Ale viete, aké je to dnes s cestovaním. Vy ste tiež odtiaľto?"
"Nie. Teda...pochádzam odtiaľto, ale už sem chodím len málokedy." odvetil muž. "Pracujem v jednej z pracovných kolónií ďalej od mesta a vracať sa sem cez oblasti, kde na vás spoza rohu môže vyskočiť komunista s puškou, nie je práve bezpečné."
"Pri akej príležitosti ste v meste?" opýtal sa po zasmiatí sa, ktoré mu zrazu prišlo mierne nevhodné.
"Pohreb. Starší kolega, mal tu v meste rodinu."
Nasledovalo niekoľko sekúnd ticha.
"Čo myslíte, koľkí z týchto ľudí sú naozaj šťastní?" opýtal sa, zahadzujúc noviny do koša. Otázku pravdepodobne nesmeroval ako rečnícku.
"Správna otázka je, koľkí z nich vôbec chcú byť šťastní." odpovedal prísediaci.
"Ako to myslíte?"
"Koľkí z nich vôbec chcú byť šťastní? Snáď už niekto pocitom šťastia niečo dosiahol?"
"Ale veď nie je šťastie cieľom každého obyčajného človeka?"
"Áno, boli časy, keď to tak bývalo. Ale čo tým kto dosiahol? Aj Ježiša nasledovali s cieľom šíriť pomoc a radosť. A ako to skončilo? Niekoľko storočí prenasledovania. Hitlera si Nemci zvolili tiež preto, že chceli aby im priniesol šťastie. Nakoniec to vyústilo do svetovej vojny. Ešte pred niekoľkými rokmi fungoval vo svete jav, keď si ľud zvolil vládu za účelom šťastia len preto, aby si v ďalších voľbách zvolili niekoho iného. Aj kapitalizmu sme dali prednosť pred feudalizmom a skončilo to jadrovou vojnou."
"Možno preto, že nasledujeme niečo, čo sa len tvári byť šťastím. Alebo niečo proste robíme zle."
"To je možné, ale zároveň nám ani nič iné neostáva. A najmä v súčasnej dobe, keď polícia zatvára každého, kto nesúhlasí so všetkými krokmi federácie." povedal muž mierne kritickým tónom.
"Pravda. Aj keď obávam sa, že je to z ich strany nevyhnutné. Počuli ste, že nedávno prepadli stredisko odbojárov v meste? Údajne tu majú komunisti organizovanú sieť špiónov. Ale najotravnejší sú tí hluční aktivisti." odpovedal a spomenul si na slečnu spred niekoľkých minút. "Práve ma napadlo, vy nepôjdete nakúpiť? Večer to už nemusí mať zmysel."
"Nie, v kolónii dostávame potraviny na prídel." odpovedal. "Ale späť k vašej otázke. Ako som povedal, nemyslím si, že po skúsenostiach s udalosťami z pred niekoľkých rokov ešte niekto po šťastí túži."
"Myslíte, že sa šťastiu vyhýbajú?"
"Boja. Oni sa šťastia boja. Boja sa toho, že to, čo im prinesie blaho, raz aj tak skončí a bude nasledovať niečo oveľa horšie. Vy mladší to možno tak neberiete, ale ja som prežil niekoľko vlád za sebou. Každá niečo sľubovala, každá niečo z toho splnila. Ale vždy sme na konci mali dosť a dali hlas niekomu inému. Raz sme chceli menej platiť, inokedy sme chceli, aby nám iní platili viac. To, čo sa stalo pred niekoľkými rokmi, sa stalo preto, že sme chceli oboje naraz." Prísediaci vysvetľoval a rozhadzoval pri tom rukami. "Chvíľu nám to vyhovovalo, ale potom sa ukázalo, aká krehká je spoločnosť, keď je šťastná. Myslím, že väčšina ľudí si to už začína uvedomovať, hlavne tí, ktorí niekoho vo vojne stratili. Je smutné, že až jadrové útoky a smrť miliónov ľudí priniesli do našich myslí trochu svetla. Niektorí, menej odolní voči zákernosti reality to ale nikdy nepochopia, ostatne preto sa dnes človek bojí vytiahnúť nos z mesta aby náhodou neschytal guľkou do hlavy od nejakého idiota v červenej šatke."
"Súhlasím. Osobne našťastie veľa necesetujem."
"Takže žiadna rodina mimo mesta?"
"Žiadna..." odvetil, spomínajúc si na deň, keď sa vojna dostala do jeho rodiska. "Žiadna rodina mimo mesta."

Zpět na ukázky