Nočná jazda londýnskym metrom pomaly ubiehala. Neustále kontrolovanie, či náhodou nemu-sím vystúpiť, ma po chvíli prestalo baviť. Rozmýšľal som radšej, akým slovom by som definoval spoločnosť v Londýne. "Kozmopolitná - množstvo národností, množstvo kultúr. Bohatá a pes-trá krajina".
Oproti mne sedel Egypťan a zaujato čítal tenkú knižku. Vedľa neho, pokojne, bez zrejmého záujmu o okolie sedel Ind, pravdepodobne Sikh, a opieral sa o paličku. Zahalená žena prešla okolo mňa a sadla si na miesto. To práve uvoľnila trošku pribratá postaršia černoška po tom, čo prestala čítať knihu s mladistvým čarodejníkom na obálke.
"Kde sa podeli rodení Angličania? Sú tu vôbec nejakí?" zapochyboval som. Náhle ma z myš-lienok vytrhol ostrý zvuk otvárania dverí. Ako prvý nastúpil ryšavý chlapec s pehami na nose a so skateboardom v ruke. Viedol družnú debatu s mužom jemu veľmi podobným. Asi jediná vec, ktorou sa odlišoval bolo oblečenie. Oblek, slušne uviazaná kravata a kufrík. "Rozmanitá. To je to správne slovo. Predsa nehovorime len o národnostiach. Tu ide o konkrétnych ľudí. O kaž-dého jedného Londýnčana".
Po nich do metra pristúpil húf ľudí. Všetci so sluchátkami od svojich iPodov v ušiach. "Aké ne-osobné." Nebyť tých dvoch, tak je úplné ticho. Plno sklených pohľadov zírajúcich na čierne ste-ny tunela rýchlo ubiehajúce za oknami. "Vidia tam niečo, čo ja nie?" Chvíľu zvonil mobil, až do-kým jeden z cestujúcich nepoklepal nepozorného po pleci. Sluchátka na malú chvíľu vymenil za telefón. Hovor netrval ani desať sekúnd. Tomu sa vraví promptnosť.
Na daľšej stanici sa hustota zaľudnenia okolo mňa rapídne zvýšila, čo sa žiaľ nedalo povedať o kvalite vzduchu. "Čo už. Vydržím to..." Na ruke ma škrabali noviny neznámeho cestujúceho, ktorý spokojne pochrapkával a nebezpečne sa nakláňal na moju stranu. V zadnej časti vozňa vystrájal človek potužený alkoholom. "Asi nie sú až taký odlišný." Vhodne som spáčovú hlavu posunul do stabilnej polohy, keď ženský hlas skreslený mikrofónom oznámil moju stanicu. Pri odchode som si uvedomil, že si ma pravdepodobne nikto ani len nevšimol. Dokým sa nejedná o araba v turbane, tak dotyčný pre nich neexistuje. Svoje pštrosie hlavy z piesku vy-tiahnu asi až doma. Teda dúfam, že aspoň tam.
Práve keď som vychádzal z metra zastihol ma oznam, ktorý bolo ledva rozumieť kvôli zlej akustike stanice. "Požiarnici a polícia sú na ceste k Bond street station. Tá je momentálne za-tvorená a cestujúci môžu vystúpiť na Baker street. Pripomíname pasažierom, aby podozrivé osoby hlásili autoritám a svoju batožinu nenechávali v žiadnom prípade bez dohľadu." V hlave mi prebehlo: "Pred pár minútami sme tade prechádzali". Ľudia vedľa mňa sa so strachom v očiach na seba pozreli. Policajt pri turnikete skrížil ruky a spozornel - začal svedomito kon-trolovať okolie. Keď mu pohľad zablúdil na moju vystrašenú tvár, tak sa mierne usmial. Asi som v bezpečí. Pre tentoraz. A nakoniec, Londýn asi nebude až tak neosobný, ako som si sprvo-ti myslel.
Chladná noc von kontrastovala s príjemným teplom vo vnútri. Striasol som sa a pre istotu som si zapol vrchný gombík na košeli. S rukami vo vreckách som vykročil do tmy. Pri pohľade na oblohu som si všimol, že svetelný smog úspešne bráni uvidieť hviezdy. Na romantiku si teda budem musieť počkať. Len kúsok od stanice, pred tým, ako som po stý raz skontroloval ne-správnu stranu cesty a stúpil na prechod pre chodcov, prefrčala skupina policajných aut. Siré-ny prerývali nočné ticho a na okolí nebolo okrem mňa nikoho, kto by si to všimol. Neviem či si na to zvyknem...