Večerný súmrak padá z mysle na horizont.
Kríž vedľa kríža na sinavú oblohu sa mračia.
Sneh pomaly sadá na kamenné pomníky bez mien.
Len jedna jediná samučičká ruža pod nimi sa krčí.
Pri nej, skrútenej v zime treskúcej, pokorne skláňam hlavu.
Obdivujem jej nedotknutosť, jej prirodzenú krásu.
A ako tak stojím nad tým samozvaným pomníkom zosnulého ľudstva,
slza mi pomaly skĺzne po studenom líci.
Len smutne spomínam ako bolo kedysi...